Po rozsiahlej cievnej mozgovej príhode, ktorá ho postihla v roku 1993,
ochrnul. Stále sa však snažil rozdávať úsmevy. V rámci možností. Všetkým
bez rozdielu.
V sobotu 2. marca uplynie 80 rokov od narodenia charizmatického herca a vysokoškolského pedagóga Pavla Mikulíka.
Narodil sa 2. marca 1944 v Prešove. Štúdium herectva na Vysokej škole
múzických umení (VŠMU) v Bratislave absolvoval v roku 1965. Do roku 1968
bol členom Činohry Slovenského národného divadla, neskôr Divadla na
korze a Činohry Novej scény v Bratislave. Na Novej scéne pôsobil v
rokoch 1977 - 1980 vo funkcii umeleckého šéfa. V roku 1984 začal
prednášať na VŠMU, od roku 1987 ako docent, v roku 1990 zastával funkciu
prorektora VŠMU.
S herectvom začínal už ako sedemročný chlapec v Detskej rozhlasovej
dramatickej družine, kde vytvoril desiatky chlapčenských postáv. Popri
divadle a dabingu sa venoval väčšinou televíznej tvorbe a už v 70.
rokoch 20. storočia patril medzi najobsadzovanejších hercov. Účinkoval v
známom televíznom filme Mário a kúzelník, ktorý na motívy poviedky
Thomasa Manna nakrútil Miroslav Luther (1976). Film bol ocenený na
Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo.
V divadle, televízii i vo filme vytvoril mnoho nezabudnuteľných úloh,
najmä pod režijným vedením Miloslava Luthera, Pavla Haspru, Dušana
Trančíka, Juraja Jakubiska, Vladimíra Strniska, Miloša Pietora i pod
režisérskou taktovkou vlastného brata Petra Mikulíka.
Veľa hereckej tvorivosti ukázal najmä na doskách divadla. Hral roly
lyrické, ironické, groteskné a sugestívne, aj tragické postavy.
Účinkoval napríklad v Troch sestrách, Richardovi III., Smrti obchodného
cestujúceho a ďalších predstaveniach.
Pravidelne účinkoval v rozhlase, v televíznych inscenáciách, vo filme a v
dabingu. V archíve Slovenskej televízie je približne 500 filmov a
inscenácií, kde hral. K najznámejším filmom patria Tisícročná včela
(1983) a Perinbaba (1985). Stvárnil postavy aj v ďalších tituloch, ako
napríklad Zbojníci (1978), Úsmev diabla (1987), Južná pošta (1987),
Správca skanzenu (1988) alebo Šípová Ruženka (1990).
Po rozsiahlej cievnej mozgovej príhode, ktorá ho postihla v roku 1993,
ochrnul a prestal chodiť. Žil v bratislavskom penzióne Ľuba Romana -
Leberfingeri. Snažil sa však zapájať do života. V roku 2003 mu vyšla
knižka príbehov zo života hercov A just nie! a pripravil aj druhý diel
knižky Recepty Paľa Mikulíka.
Pavol Mikulík sa stal symbolom nezlomnej ľudskej vôle vzdorujúcej
ťažkému osudu. Jeho osobné krédo "vydržať", s ktorým žil po mozgovej
príhode a ďalších zdravotných problémoch na invalidnom vozíku, bolo aj
replikou jeho poslednej divadelnej postavy - Jaspera v hre Simona Graya
Na konci hry s podobným osudom.
V roku 2000 hru uviedli na Malej scéne v Bratislave, režíroval a Pavlovi
ju "na telo" ušil jeho brat Peter Mikulík. Za stvárnenie Jaspera dostal
Pavol Mikulík v rovnakom roku ocenenie Krištáľové krídlo. "Vydržať,
vydržať, vydržať a ďakujem", týmito slovami a s dojatím preberal Pavol
Mikulík vo februári 2006 sošku, s ktorou vstúpil do Siene slávy v ankete
Osobnosť televíznej obrazovky (OTO).
Obľúbený herec Pavol Mikulík zomrel 27. novembra 2007 vo veku 63 rokov v Bratislave na zlyhanie srdca.